Albumy, ktoré mi zmenili život...

Autor: Peter Schon | 11.6.2013 o 9:20 | Karma článku: 5,86 | Prečítané:  864x

Každý má svoju úchylku. Niekto má svoj obľúbený druh salámy, mäsa, niekto má svoje fetiše, iný zase rád robí na záhradke. U mňa tá moja prišla ako čerstvý vánok do zavretej, hnilobou páchnucej miestnosti... Je to hudba.

Isto každý hudobník vie, o čom hovorím. Horkoťažko vylezieš z postele, cítiš sa viac zoslabnutý ako včera...na tvojom stole stojí hi-fi a prvá vec - ešte pred umytím si tváre - je vloženie "kompaktného disku" obľúbenej kapely do prístroja. Hlasitosť pridáš naplno a snažíš sa nerozmýšlať čo ťa čaká v danom dni (doplň si to svoje). Hudba hrá ostošesť, kávovar akurát vypol a ty si pri kávičke môžeš vychutnať obľúbené sólo alebo pohmkávať refrén. Únava ťa hneď prejde a ty si svieži ísť do školy alebo roboty. Celých osem hodín strávených niekde, kde zrovna nechceš byť rozmýšlaš nad tým, čo si pustiť keď prídeš znova domov. Od autobusovej stanice to máš presne sedem minút, a už-už sa vidíš pri tom prehrávači...kľúče pichneš do zámku a vieš že bude už len dobre. 

Možno to znie dosť čudno, ale zasvätenci vedia o čom hovorím. Mne osobne hudba pomohla prežiť dosť klúčovú časť života, či už to bolo detstvo, alebo to je tá nenávidená "puberta". Problémy s najbližšími, hádky, nevyriešiteľné úlohy, jednostranné zamilovanie sa, alebo v neposlednom rade aj smrť milovaných.
Hudba má čaro liečiť, čaro povzbudiť a čaro spraviť človeka šťastným. Chcem sa s vami podeliť o desať zásadných albumov, ktoré ma dostali tam kde momentálne som...

1) THE BEATLES - ABBEY ROAD

Mal som presne osem, keď mi môj bratranec (absolútny fanatik do populárnej hudby) prepožičal CD najznámejšej "rokenrolovej" kapely všetkých čias. The Beatles? Pre mňa absolútne neznámy pojem. Na obale štyria dlhovlasí týpci, ktorí prechádzajú cez nejakú cestu, vzadu "chrobák" a dlhá ulica... Nijako to na mňa nezapôsobilo, jediné, čo som o Beatles vedel, bol fakt že tam hral Lennon, ktorého zastrelili. Lenže to som si ešte nezapol "môj" diskman (jéžíš, to boli časy, kradnutie rozheganého ségrinho diskmena a otcovych sluchátiek od Walkmana). Sadol som si, obal položil predseba, vložil disk do prehrávača a poďho. Come Together, Something, I Want You alebo You Never Give Me Your Money - moje najobľúbenejšie skladby. Zrazu som si uvedomil, že tí štyria vlastne robia celkom dobrú muziku, tak som poprosil bratranca o ďalšie albumy. Prišli Please Please Me, A Hard Day's Night alebo Revolver. Všetky ma bavili tak, ako ten prvý (okej, nenásilne priznávam že s dĺžkou Bieleho albumu som mal zo začiatku čo robiť)... Beatles sa u mňa okamžite stali číslo jedna, a po prvý krát som si požičal mamine hrnce (POZOR! - začiatok mojej bubeníckej kariéry, hehe).

2) METALLICA - LOAD

Ako sa to hovorí - čím rýchlejšie a hlasnejšie, tým lepšie? V deviatich rokoch som objavil ďalšiu zásadnú kapelu. Táto už bola z trocha iného súdka, ale zapáčila sa mi tak ako nič iné predtým (dokonca ani Beatles). Ako kresťan som rád chodil miništrovať, a keď v piatky hrávala na omšiach jedna kapela (v ktorej hrám momentálne na bicie), sedával som čo najbližšie. Po omši som sa vypytoval na rôzne veci, čo sú to za nástroje, ako sa na ne hrá, koľko stáli...Proste malý špunt. Basgitarista kapely vo mne zbadal veľký objav, a posunul mi práve tento (mnohými ľuďmi zatracovaný) album Metallicy. Nech mi niekto nehovorí, že skladby ako 2x4, Hero of the Day alebo King Nothing nie sú pecky. A na mňa mali vplyv desaťnásobne. Mamine hrnce rinčali v tie chvíle viac ako obvykle...

3) THE WHO - LIVE AT LEEDS

Keď som mal deväť, našich som uprosil, aby mi kúpili bicie. Nové nepripadali v úvahu, tak siahli po klasických "amatkách" (československá výroba alebo Made in Rozsypsa). Aj tak boli celkom finačne náročné, čo celkom neodpovedalo ich stavu. Ja som však na to nehladeľ a s vervou som sa pustil do cvičenia. Pamätám si, že prvá skladba ktorú som sa naučil hrať bola For Whom the Bell Tolls. Bicie som umiestnil do kabinetu základnej školy, kde som po poobediach cvičieval. V kostole som spoznal ďalšieho hudobníka, ktorý si ma postupom času zobral pod krídla a učil ma hrávať. Jeho obľúbená kapela sa stala The Who, a po pár sedeniach mi povedal niečo v zmysle, že na jednom albume je zahrnutá celá bubenícka škola dohromady. Z odstupom času sa na to pozerám inak, ale predsalen, ten výrok má niečo do seba. Doma som s úžasom tŕpol pri atómovom úvode Heaven and Hell, vypalovačke Young Man Blues, mini-opere A Quick One, alebo maratóne ala jam-session My Generation. Hudbu som začal vnímať intenzívnejšie, s dôrazom na jednotlivé výkony hudobníkov. Cítil som, že do môjho života vstúpilo niečo, čo ma nikdy neopustí.

4) LED ZEPPELIN - EARLY DAYS/LATTER DAYS

V tomto prípade opäť úradoval bratranec, ktorý ma zoznámil s kráľmi hard-rocku. Požičial mi ich dvojdiskový výber, ktorý obsahoval to najpodstatnejšie z ich tvorby. Veru, keby som mal písať, čo bolo top, asi by som vymenoval všetky skladby, počnúc Good Times Bad Times (nešlo mi do hlavy, ako môže niekto s jedným kopákom robiť také divy), Immigrant Song, Rock and Roll, Kashmir, Achilles Last Stand alebo optimistickú Fool in the Rain. Počet mojich vzorov sa začal prudko rozrastať a ja som čerpal inšpiráciu z množstva bubeníkov (aj keď v mojom prípade o bubnovanie ešte celkom nešlo, skôr to bol pokus ako čo najhlasnejšie trieskať kde sa dá).

5) DEEP PURPLE - IN ROCK

Počiatkom roku 2008 začala na STV1 behávať relácia s Lacom Lučeničom (na jej názov si už presne nepamätám). Pamätám si však na situáciu, ktorá mi bude v hlave rezonovať navždy. V chladný sobotný večer som sa hral obľúbenú hru na PC, a popritom bežala televízia. Zrazu však prišiel zlom. Započul som úvodný prechod skladby, ktorá výrazne ovplyvnila moju techniku hrania. Bol to Ian Paice, kapela Deep Purple a skladba Black Night. Ten videoklip...tá hudba...a moje otvorené ústa. Rázom som zabudol na celý počítač. Tie tri minúty ubehli neskutočne rýchlo, avšak bolo to ako bodnutie priamo do môjho srdca. Zapísalo sa to vo mne, a ja som hneď utekal zháňať nejaké informácie a skladby od Deep Purple. Nakoniec som sa neviem presne akým spôsobom dostal k albumu In Rock, považovanému za jeden z dvoch najzásadnejších albumov hard-rocku. Taký úvod som ani nečakal, Speed King bola naozaj rýchla ako F1, dravá Bloodsucker alebo Into the Fire len pokračovali v tom, čo Black Night začala. No a k Child in Time sa hádam ani vyjadrovať nejdem. Skúste si len tipnúť, aký asi mala táto skladba vplyv na jedenásťročného fagana. Ian Paice sa stal mojim vzorom a ja som začal kopírovať jeho hru.

6) PINK FLOYD - THE WALL

Prázdniny u strýka v Klobušiciach boli vždy super. S mladším bratrancom sme sa vždycky skvelo zabavili, či už nejakou hrou alebo na účet druhých... Raz večer som však bol nejaký nahnevaný. Začal som sa hrabať v zbierke strýkových platní (začo som neskôr dostal aj poriadny sprdung), až som narazil na platňu, ktorá bola celá biela a mala motív steny. Prišiel som za ujom a opýtal som sa ho, či mi ju nemôže pustiť. Vydržal to so mnou počúvať celé štyri strany dvojplatne. Našiel som svôj ďalší vzor - skladby ako In the Flesh, Another Brick in the Wall, Young Lust, Run Like Hell alebo Comfortably Numb vo mne zarezonovali, aj keď som ešte presne nechápal koncept a príbeh. Roky ubehli a strýko zomrel, pomerne mladý. Chorobu si človek nevyberá, ale ona jeho. Týmto sa ti chcem poďakovať, Pali, bez teba by som nespoznal kus seba. Vďaka!

7) ROLLING STONES - LET IT BLEED

Ako som sa pomaly začal meniť a vstupoval som do toho zakliateho obdobia plného zvratov zvaného "puberta", vyhľadával som čoraz viac a viac hudby. Dávky už nestačili a ja som si nútene musel rozšíriť svojich dílerov. Ďalšími sa stali aj súputnici Beatles, a to Rolling Stones. Bratranec si už zvykol na moje potreby a požičal mi práve album Let it Bleed. Pamätám si, nebol to práve ľahký listening. Malo to však niečo do seba, tá neohrabanosť, tá sálajúca rebélia a to porušovanie pravidiel, či už hudobných alebo textárskych. Pri Rolling Stones tabu naozaj nejestvuje. Charlie Watts ma zase priučil novým technikám, ako vložiť kus jazzovej hudby do rockovej. Veľa albumov od Stoneov je možno kvalitne rovnakých ako tento. No takisto čarovný nie je ani jeden. Skladby ako Gimme Shelter, Midnight Rambler alebo You Can't Always Get What You Want - to celé znie ako Judášova výpoveď, svedectvo o 60. rokoch. Ak by som mal vybrať jeden album, ktorý rozpráva príbeh o živote, bol by to práve tento.

8) YES - CLOSE TO THE EDGE

Moje srdce už dobré dva ro(c)ky patrí jednému štýlu, ktorý je u mňa číslom 1. Je to progresívny rock (alebo art-rock, classical-rock, symphonic-rock - škatulky mi nejdú). Počas mojej púte týmto štýlom som narazil na veľa kapiel, námatkou napríklad Emerson Lake and Palmer, Genesis, Jethro Tull, Pink Floyd alebo Rush, ktoré ma ako bubeníka nesmierne ovplyvnila. No vybrať jeden album, ktorý by reprezentoval tento štýl, nebola voľba ľahká. Po dlhej úvahe som si však vybral práve tento - Close to the Edge od anglických Yes. Bol to druhý album, ktorý som od nich počul. Poznávacie znamenie - ostrá basa a "tight-grooved" bicie - Bruford/Squire. To ma prvé uchvátilo. Také harmónie, prechody, tempá a motívy som jakživ nepočul, zdalo sa že prekonávali aj sami seba. Vybrať najlepšie skladby nemôžem, pretože všetky tri - osemnásťminútová titulná skladba a dve deväťminútové And You and I a Siberian Khatru sú úplne špičkové.

9) KING CRIMSON - DISCIPLINE

King Crimson boli pre mňa absolútne neznámy pojem až do predošlého polroku, kedy som v zimnom období a hľadaní nových eposov natrafil aj na prvý pohľad nevýrazný album Discipline. Skladby však v žiadnom prípade nevýrazné nie sú. Všetky sú absolútne rovnocenné, či Elephant Talk, Frame by Frame alebo Discipline. Osem skladieb prezentuje špičku progresívnej hudby v 80.rokoch, skĺbenie progrocku/funky/disco/jazzu, to všetko pod záštitou najlepších hudobníkov vo svojom obore. Myslím, že tento album je zásadný pre každého hudobníka, či gitaristu alebo bubeníka. Mne osobne dal veľmi veľa, volám ho aj "Matematické elpéčko" (len tak pre zábavu zmienim niektoré "time-signatures" v skladbách -5/8 a 5/8, 5/8 a 4/4, 5/8 a 9/8, 15/16 a 15/16, 15/16 a 14/16, 10/8 a 20/16, 15/16 a 15/16, 15/16 a 14/16, 12/16 a 12/16, 12/16 a 11/16, 15/16 a 15/16, 15/16 a 14/16...). Radosť počúvať.

10) RUSH - PERMANENT WAVES

Posledný album, ktorý ma veľmi ovplyvnil, je práve Permament Waves kanadských Rush. Kapela ma dosť času míňala, jej hudba ma nikdy zvlášť neovplyvnila, ale raz to prísť muselo. Naplno ju skúmam ale stihol som si napočúvať albumy po rok 1982. Pre mňa najlepším sa stal práve tento zmienený. Skĺbenie progresívneho rocku, voľnej improvizácie, súhry hudobníkov, mainstreamového rocku a prvkov reggae, jazzu alebo indických orientálnych motívov len tak niekde nepočujete. Tento album ponúka nielen tieto spomenuté prvky, ale mnoho ďalších skvelých výtvorov. Z tých najpodstatnejších vyberiem asi The Spirit of Radio, Freewill a Natural Science.

Ako som už spomenul, hudba je mojim najväčším darčekom od života. Neviem si bez nej predstaviť ani len deň a bojím sa dňa, kedy budem musieť nútene odovzdať svoj život a rozlúčiť sa (možno navždy) s tými prekrásnymi zážitkami a tónmi, ktoré ma sprevádzali, sprevádzajú a dúfam že ešte dlho sprevádzať budú mojim životom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?